LIFE BALANCE

Ani neviem ako začať. Ono nadpis príspevku je vlastne otázkou. Na ktorú asi ešte nikto nevymyslel univerzálnu odpoveď. Je to také večné hľadanie.
No tak teda dobre...už je to dlhšiu dobu čo ma zoviera skľúčujúci pocit. Asi som úplne taký predtým nepoznala. Nerátam stres pred nejakou skúškou a podobne. Toto je iné. Jednoducho zrazu mám pocit mega silného spoločensko-neviem-akého tlaku. A ja som sa tak nejako zasekla. Lebo niekedy keď si ľudia myslia že pohnú 5 tonovým balvanom a tlačia a skúšajú z viacerých strán, balvan sa aj tak nepohne. Bohužiaľ. Nie že by som ja mala 5 ton. Ale aj keby, asi by mi to v danej (flegmatickej) situácii bolo jedno. Nie že by som nič neriešila. Riešim. Ale mám pocit že všetko, celá Bratislava, celý svet aj vesmír sa zasekli. So mnou.
Možno je toto celé príliš osobná "výpoveď", ale koniec koncov všetky blogy sú. A celá táto doba tiež. Veď koniec-koncov, všetko sa nás týka. Niekedy ľudia hovoria veci typu "neber to príliš osobne", ako keby sa dané veci netýkali osôb, alebo čo. No dobre...Každopádne áno, blog chápem (aj) ako taký denníkoidný formát 21.storočia. A môžem sa k tomu kedykoľvek vrátiť a zistiť čo a ako a čo (bolo). A aj iní, ale veď o to ide. Šérujeme, aby sme v tom neboli sami. Veď my v tom nie sme sami. Takže idem na to...

Ten celospoločenský tlak na mňa začínal doliehať asi už niekedy pred rokom. Možno k tomu prispelo aj zistenie že ma bolí noha a že sa ďalej nedokážem tváriť že ma nebolí. A áno stále bolí. A áno, stále neviem prečo a čo a ako a čo. Nie je to nič závažné, ja viem. Kadekoho bolí kadečo a aj iné a horšie. Dokážem chodiť, aj bicyklovať, aj iné...len to bolí. Jeden doktor povedal že sa mám šetriť. No dá sa to v dnešnej dobe? Ak hej, prosím si návod! Svoj život som nejak extrémne po tomto odporučení nezmenila. Možno som sa viac začala zaujímať o alternatívy v zdraví, kozmetike, stravovaní, a živote vôbec ale to s tým podľa mňa až tak nesúvisí. Aj keď iní zasa tvrdia že všetko so všetkým...no veď viete...súvisí. Dalo by sa polemizovať. Ale vo väčšine prípadov zatnem zuby a idem na plno. Aj 40 km na biku, aj celý deň pešo lárom fárom keď treba, aj na brigáde, aj hocikde. Lebo ja som lev, a tí sú bojovníci. Tí nemôžu len tak plačkať niekde v kúte (len potom tu na blogu).

Takže ďalej...Ten celospoločenský tlak je...celospoločenský! (to je ale zistenie:D) A hrozný! A ťaživý! A neutíchajúci! A človek má pocit že je nedostačujúci. A totálna nula. Aj keď sa snaží robiť veci "ako najlepšie vie". Študovať/ pracovať, prípadne oboje. Mať kamarátov, udržovať zdravé vzťahy s nimi, prípadne s nejakým partnerom/ partnerkou a rodinou. No a potom tu je akože voľný čas. Áno vraj máme viac voľného času ako naši predkovia. Otázka je či ho vieme efektívne využiť. Lebo niektorí (veľa ľudí- aspoň z môjho pozorovania) je tak unavených že tento "voľný" čas bohužiaľ preležia, prespia, snažia sa takto oddychovať. Pasívne. Lebo nevládzu inak. Minule jeden chlapík (neviem kto, len som počula z rozhovoru) vravel že robil 17 hodinovku a potom celý nasledujúci deň "voľna" prespal. Lebo nevládal. Ani sa nečudujem.
Raz som robila od rána od 6tej do večera do 11tej (teda asi 15 hodín) v zákulisí (ako pomoc kuchárov) počas koncertu Katy Perry v Bratislave. Bola to totálna makačka, ale áno aj zážitok jak sviňa (veď tá Kaťa okolo mňa aj prešla nenalíčená, a nemohli sme sa s ňou odfotiť a iné akože sme dostali staff tričká a veľký černoch- jeden z kuchárov po šichte zahlásil či nechceme vidieť "show", tak sme šli tak zboku, kam mohli ísť len "zamestnanci", videli sme a počuli pár pesničiek, pišťajúce deti a iné, dali nám aj bonbonieru a vôbec... všetci z toho tímu boli strašne zlatí. A iné.). Pointa tohto príbehu/ príkladu však je to, že viem čo to je "makať" veľa hodín v kuse. A viem že to je sakra únavné. Že ďalsí deň človek nemôže nič. Akoby bol prejdený buldozérom. Tak teda otázka znie či to je zdravé. Je? Lebo potom sa zmysel "voľného času" akosi stráca. Je to taký začarovaný kruh.
Všetci (ok, možno je to len pocit a sem tam si to nahováram) okolo mňa teraz strašia s hypotékami. Či áno, či nie a bla bla bla. Niekedy sú to ľudia, ktorých až tak dobre nepoznám, ale hovoria "beriem si hypotéku". A mňa to strašne straší. Je to akoby mi povedali: "idem sa zavrieť do klietky na najližších 20/30/neviemkoľko rokov". No dobre. Veď každý sme si svojho štastia strojcom. Či ako... A niektorí nevedia čo. Vlastne tak ako ja... Tiež neviem čo. Snažím sa žiť prítomným okamžikom, ale niekedy myslím aj na minulosť a prítomnosť. Ale to je snáď normálne. Či už aj to je hriech?
No a ešte k tomu spoločenskému tlaku. Ten súvisí aj s nutnosťou dokončiť školu, nájsť si fajn prácu, ideálne dobre platenú (aspoň tak aby sa človek mohol upísať aj na tú "hypo"). Pre spresnenie- to nie je moja predstava, to je tá jedna strana tlačiaca na kameň.
Ďaľšou je asi to že všetci sú takí rozlietaní a mne je z toho niekedy parádne smutno. Nie že by som nebola rada že žijeme v dobe s otvorenými hranicami (niektorí vravia: zatiaľ), kedy môžeme študovať/ cestovať/ bývať kde sa nám zachce. Lebo niekde inde je to lepšie a možno aj objektívne v mnohých ohľadoch je. Len na tých miestach nám objektívne aj subjektívne chýbajú tí "naši". Niektorých vidíme raz ročne a vtedy sme happy jak dva grepy a tým to hasne. Tak aj z toho mi je smutno. Ale to nezmením. Nemôžem zavrieť ľudí do klietky. Nerob druhým čo nechceš aby robili tebe. Vlastne miestami mi chýbajú aj ľudia s ktorými som chodila "na pivo" a koncerty keď sme mali "násť". Ale všetci sú už niekde "preč".

No a čo je teda východiskom? Asi snažiť sa hľadať ten pomyselný life balance. V škole, v práci, vo voľnom čase, v láske. Skĺbiť všetko tak aby sme sa z toho nezbláznili. Najťažšia z úloh. Ajajaj. Ouou. Ale dobre to dopadne. Musíme dúfať. Len treba nájsť v sebe silu, energiu, pokoru, skromnosť, odvahu, trpezlivosť a mnoho iných schopností a vlastností. Asi tak ako ja na tejto fotke z roku (asi) 1996/7, kedy som sa určite nebála, kedy som mala ponožky v sandáloch a bolo mi to jedno, kedy som mala tričko na ktorom kocúr pije pivo a fajčí (celkom vážne!) a mojim rodičom to bolo evidentne jedno :D (alebo to boli proste 90.roky), a kedy som určite neriešila také veci ako dnes, aj keď možno aj vtedy ma bolela nožička, keď som spadla a udrela si ju a iné.

Dnes o 20 rokov neskôr som niekedy stále ako malá. Katarzia má takú pesničku že infantilný punk. Tak asi niečo také. Že neustála vzbura (ale väčšinou potichu) a niekedy som asi fakt infantilná. Ale tak čo už. Infantilný hipster. To bude pokračovanie. No ale vážne. prajem si nájsť ten life balance. As much as possible. Byť v pohode. Tak naozaj, nie len na obrázku. Nevybuchovať ako "mína, ktorú niekto zabudol v zemi". Mať emócie, ale snažiť sa ich vedieť ovládať. A nestresovať (ani potichu vo vnútri v sebe), riešiť len problémy, ktoré naozaj sú. A iné. Chcela by som to vedieť. Možno raz budem. Nič nie je stratené. Hádam nie som stratená. Hádam nie sme stratení. My všetci. Hádam nás zachytí nejaká záchranná sieť. Je to šialené. ("Sen sa mi sníva stále viac").

photos from all the good ones from the universe