CESTIČKA K BAREFOOT
Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Popravde ani neviem kedy a kde sa to celé začalo. Kedy si ľudia povedali, že budú nosiť obuv pre parádu. Podľa môjho názoru môžu samozrejme existovať aj veci, ktoré sú "na/ pre parádu", ale nie som si tak úplne istá, či k týmto veciam patrí aj obuv.
Čo je to vlastne obuv (podľa niektorých slovníkov/ encyklopédií)?
Podľa Azeťáckeho slovníka je obuv definovaná ako: "odevná súčiastka zhotovená obyč. z kože na ochranu spodnej časti nohy pred úrazom, pred mokrom a pred chladom (niekedy i pred vysokou teplotou)".*
Wikipédia definuje obuv takto: "dvojica výrobkov pozostávajúcich zo spodku (podošvy) a zvršku z rôznych materiálov, určených na ochranu alebo pokrytie nohy", no uvádza tiež mierne odlišnú definíciu: obuv ako "súčasť odevu chrániaca nohy proti vonkajším klimatickým a mechanickým vplyvom a súčasne umožňujúca zdravotne nezávadnú chôdzu".**
No a napokon aj Encyklopédia ľudovej kultúry nehovorí inak. Obuv definuje ako "prostriedky ochrany nôh pred vplyvom prírodného prostredia a počasia".***
Prečo tu uvádzam nejaké definície? Nuž preto, aby som sa aj ja sama utvrdila v tom, čo si mám pod pojmom obuv predstaviť. Týchto zopár definícií sa zhoduje minimálne v tom, že obuv by mala nohu chrániť. Zaujímavým je ale aj tvrdenie o tom, že obuv by mala umožňovať "zdravotne nezávadnú chôdzu". Naozaj to tak pri bežne dostupnej obuvi je? Nemám ten pocit. Práve naopak. Mám pocit, že práve obuv je to, čo nám spôsobuje bolesti a zdravotné probémy (neskôr aj estetické), a to nielen samotných nôh.
Vsuvka číslo 1: Samozrejme, ani ja som učená z neba nespadla a netvrdím, že barefoot je cesta vhodná pre každého. Ešte stále sa nachádzam vo fáze experimentálnej, avšak myslím si, že ku klasickej obuvi sa už nevrátim. Prinajmenšom pri výbere obuvi sa budem snažiť klásť dôraz hlavne na zdravotný a funkčný aspekt a až potom na ten estetický.
Ako to u mňa začalo.
Mala som bolesti. Začalo to celé niekedy po páde z bicykla spôsobeného tým, že do mňa narazilo auto. Najskôr chrbát, no neskôr noha. Neviem či to malo pôvod len v tej jednej udalosti. Osobne si myslím že nie. Myslím si skôr, že to bol sled udalostí (zlá obuv, zlý spôsob chôdze, dlhé roky tancovania, ...) za roky rokúce, ktorý vyvrcholil niečím, čo mi malo dať "znamenie" že mám (aj) takéto veci riešiť. Tak som riešila. Fyzioterapiou, masážami, ortopédmi, vyšetreniami, mastičkami, hojivými náplasťami, kľudovým režimom...dokonca som skúsila aj kraniosakrálnu biodynamiku. Nebudem tu rozpisovať jednotlivé "terapie" a ich účinnosť, lebo na každého môže fungovať niečo iné a inak. Skúsila som čo sa dalo, ale zázraky sa nediali. A nikto nevedel čo s tým. A potom sa ku mne nejako začali dostávať informácie o barefoot. A tak som čítala, zisťovala, možno som bola spočiatku aj trochu skeptická, ale priťahovalo to moju pozornosť a hovorila som si, že by som to mohla aspoň skúsiť. A potom jedného dňa som v komunitnom cetre Bystro stretla Peťu (strašne milú osôbku:)), ktorá mala na sebe barefoot sandále známe aj ako huarache. Dokonca si ich sama vyrobila a ja som neváhala a zobrala som si info letáčik s jej kontaktom. Nakoľko som sa chystala pár dní na to na celé leto do Švédska (len s príručnou batožinou), pripadalo mi to ako najlepší nápad, dať si ich vyrobiť práve u Peti ešte do odchodu a testovať ich práve vo Švédsku na rôznorodom povrchu počnúc trávnatými parkami, cez mestskú džunglu, ale aj v lese, no a samozrejme na plážach. A tak sa stalo a vznikli s láskou na mieru vyrobené, moje prvé barefoot sandále. (viď foto nižšie). :)
Barefoot ne-náhoda číslo 2.
Neviem či viete, ale taká barefoot obuv je celkom pálka na rozpočet. Väčšinou sa cena pohybuje od 100-200 eur, v závislosti od značky, použitého materiálu, ročného obdobia na ktoré sú určené... Skrátka nie sú to plátenky od "Číňana" za 3 éčka, dokonca cena prevyšuje aj niektoré notoricky známe značky športovej obuvi. No čo už...hovorila som si, veď snáď našetrím. Ale to by som nebola ja, keby som priebežne nesliedila po internetových bazároch ako je bazoš, alebo vinted. No a nakoľko som bola v tom čase vo Švédsku, prelustrovala som aj ich "bazoš" (blocket.se) a našla jeden zo základných teniskoidných modelov (Primus Lite) od barefootovej značky Vivo Barefoot, v mojej veľkosti!, za 300 švédskych korún! (cca 30 eur), dokonca v tom istom meste!, len pár ulíc od vtedajšieho bytu môjho priateľa! Náhoda? Nemyslím. :D
A tak o pár dní už som si v nich vykračovala a nechcela som si ich takmer ani vyzuť. :D
Vsuvka číslo 2: Viem, že veľa ľudí si povie...topánky z druhej ruky (vlastne nohy)= hnus! Treba podotknúť, že topánky ľudia takto väčšinou predávajú/ posúvajú ďalej iba vyskúšané, lebo im nesadli po tom ako si ich napríklad objednali z internetu, alebo ich mali raz a zistili že to proste nie je ono.
A ozaj Ty vieš koľko ľudí si pred Tebou skúšalo v predajni obuvi ten "Tvoj" pár? :)
Nič nie je bezproblémové.
Samozrejme do Švédska som vtedy docestovala v "normálnych" teniskách (New Balance), a mala som tam ešte jedny tenisky (bežecké Adidasky). New Balance som ešte ako tak zvládala sem tam nosiť, kvôli ich širšiemu strihu, no Adidasky som si raz obula na pár hodín a moje nohy mi hneď vyslali signál, že prečo ich tak týram, a nech neblbnem a nech si ich už na nohy neobúvam (bol to doslova až pocit "pálenia"). Poslúchla som. Nie nadarmo sa hovorí, že máme počúvať svoje telo. A moje telo mi to rázne dalo najavo. A tak som takmer celé leto prežila v sandáloch a barefoot teniskách. A zrazu sa dostavil príjemný avšak nepoznaný pocit, že cítim zem pod nohami. Že doslova cítim meniaci sa terén a moje nohy musia viac reagovať na tieto zmeny. Že moje nohy musia chodiť inak, že nesmiem tak "dupať" a keď treba tak musím spomaliť. Cítim však, že moje nohy sú o niečo silnejšie, ako boli predtým. Navyše ešte možno predídem dedičným vybočeným palcom po babke, či iným problémom s nohami, ktoré "máme v rodine". Ešte je hádam čas...
Prišiel na psa (slona) mráz.
Prišla jeseň a zima a ja som nemala barefoot obuv vhodnú na daždivé chladné počasie, ani do snehu a mínusových teplôt. V zime som teda nefungovala barefootovo, čo ma mrzelo, ale nemala som finančné prostriedky a tak mi nezostávalo nič iné ako chodiť v turistických Trezetách, alebo ešte takých divno platformových topánkach. Dalo sa to prežiť, no je to ako keď človek ochutná dobrú zmrzku (gelato) ala Koun a potom si dá nejakú obyčajnú zmrzku. Áno, je to zmrzlina, ale nie je to ono. Tak niečo podobné som zažívala a zároveň som sa tešila na jar a to predovšetkým z dvoch dôvodov: jednak, že už nebudem musieť jazdiť na bicykli v milión vrstvách ako snehuliak, a tiež že už sa vyzujem z mohutných topánok do tých minimalistických. :)
Nový člen barefoot rodiny.
Medzičasom mi do mojej barefoot rodiny pribudli jedny nové, ktoré som si z polovice kúpila ja, a z polovice mi na ne prispela mamina (ďakujem mami O:)). Blížila sa totiž jedna super spoločenská akcia (ejkejej 50. výročie detského folklórsneho súboru Vienok) na ktorú som nemala "slušné" topánky, pretože všetky moje podpätkové som darovala alebo predala. Počin zbavenia sa tohto druhu topánok ma veľmi oslobodil a vytvoril kopec miesta na poličke v skrini. Novým prírastkom sú pre mňa Ababa z kolekcie Soul of Africa od Vivo Barefoot, ktoré boli láskou na prvé obutie. Úplné "papučky", ale hodia sa k sukni aj gatiam, na bajk, do mesta, aj na prechádzku do prírody. Ale teda primárne ich mám ako tie "slušné" topánky. Sú vyrobené v Ugande (áno ja viem, ďaleko:/), no z miestnych zdrojov, miestnymi ľuďmi, prevažne slobodnými matkami a ľuďmi z rodín postihnutých chorobou AIDS, ktoré majú takto možnosť dôstojne (verím tomu) zabezpečiť to čo potrebujú.
Testujem ich už pár týždňov a nemôžem si ich vynachváliť. Sú mega pohodlné a aj sa super jednoducho obúvajú. Mám koženú verziu (sorry vegánska komunita), ale existuje aj plátená verzia. Ja som zvolila kožu, lebo z vlastnej skúsenosti viem, že mi také boty dlhšie vydržia a trochu viac ma ochránia aj pred chladom (po impregnácii aj pred vlhkom).
Vsuvka čislo 3: Neviem či ste si všimli, ale do módy idú opäť špicaté topánky (hlavne u žien teda). Čím špicatejšie, tým lepšie. Barefoot facepalm. Nezostáva mi nič iné len v duchu poľutovať všetkých ľudí, ktorí zvyknú prepadať módnym trendom, lebo v tomto prípade, čím špicatejšia topánka, tým horšie pre chodidlo. Ale ono ani tá New Balance už nie je taká super vybalansovaná (aspoň pre mňa). Dnes som si s nimi spravila super jednoduchý test, ktorý si môže vyskúšať ktokoľvek, kto má topánky s vyberateľnou vložkou. Stačí vybrať vložku a svoje chodidlo na ňu umiestniť. Ak noha pretŕča, tak to znamená že topánka je malá/ úzka, skrátka nie je dobrá pre chodidlo, aj keď vizuálne môže pôsobiť v poriadku a pekne, číslo sedí ("veď píšu že 38 tak čo?").
Treba tiež skúsiť chodidlo "vopchať" na vložku tak, aby noha nepretŕčala. Krásne potom vidieť ako noha vyzerá keď je vo vnútri v topánke (a väčšinou tam chúďa takto je celé hodiny, celé dni).
Vsuvka (za vsuvkou) číslo 4: Ešte jeden fakt som si uvedomila! Na spoločenských akciách dievčatá a ženy majú (väčšina) podpätky a špičku nejako zúženú (do rôznych tvarov). Po pár hodinách tŕpnutia a predstierania aké sú "šik", sa častokrát vyzujú a behajú naboso (v lepšom prípade majú predvídavo balerínky/ iné pohodlnejšie boty na prezutie). Alebo sa minimálne posťažujú ako ich bolia v tých topánkach nohy (a že už chcú ísť domov). A bolesť nôh predsa tiež vplýva na celkovú únavu človeka. A ako! A teraz sa pýtam: Má to zmysel? A ak áno, tak aký? :D Ja by som to totiž hrozne rada vedela. Ak je teda zmysel ten, že máme byť viac "sexy" pre mužov, tak ďakujem neprosím. Nech mi potom ten muž zaplatí masáž nôh (aj chrbtice), súkromného ortopéda (lebo zohnať štátneho je ako zohnať niečo pre vegána v mäsiarstve) a prípadne potrebnú operáciu. Pred pár rokmi som mala iný názor, respektíve som ho v tejto otázke nemala, a naozaj som si myslela že to tak je. Že podpätky sa majú nosiť preto aby sme boli krajšie, vyššie, opticky štíhlejšie. Lebo nám to tak povedali v časopisoch, v televízii, a iných mozgovymývačoch. Lebo to tak hovorili muži v mojom okolí.
Ale ja sa cítim dobre, keď nemám potrebu sa vyzuť.
Cítim sa dobre, keď v topánkach ktoré mám na sebe dokážem pretancovať noc.
Cítim sa sexy, keď v topánkach, ktoré mám na sebe dokážem prebicyklovať mesto.
Nepotrebujem sa cítiť štíhlejšie, potrebujem sa cítim zdravo a mať energiu.
Nepotrebujem sa cítiť vyššie, lebo som uzrozumená s mojou výškou a keď nedočiahnem, tak použijem príručné schodíky, alebo rebrík.
Celé je to len o tom, vedieť povedať nie (hlúpostiam, tomu čo nám nevyhovuje, tomu čoho nechceme byť súčasťou) a nebáť sa. Celé je to len o tom nájsť ten balans, ktorý nám vyhovuje. Niekomu vyhovuje nosiť nepohodlné topánky, aby mal pekné fotky na instagram, alebo čo ja viem...a je to tak v poriadku. Pre mňa je barefoot nová životná lekcia, ktorá mi veľa dáva, no ešte nekončí a ja sa teším na všetky výzvy, ktoré su ešte predo mnou. Napríklad prejsť pár kilometrov niekde v lese úplne naboso. A naučiť sa chodiť ešte pomalšie, ešte jemnejšie, a ešte viac ohľaduplnejšie k sebe samej, ale aj k našej planéte.
<3
Sorry za príliš dlhý príspevok, ale tak nedalo sa inak. :) Akékoľvek info sa neváhaj pýtať či už v komentároch, alebo mi priamo napíš.
P.S.: tento príspevok (ako ani žiaden iný) nie je sponzorovaný žiadnou barefoot značkou a pramení čisto z môjho nadšenia o túto tému, ktorú som aspoň takto chcela sprostredkovať troška ďalej. :)
majte sa fajn a užívajte jarné dni
L.
**https://sk.wikipedia.org/wiki/Obuv#cite_note-1
***https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/obuv/
Komentáre
Zverejnenie komentára